Náš príbeh

.. pretože niekedy sú tie cesty naozaj poriadne kľukaté, ale o to zaujímavejšie, oriešky na rozlúsknutie!

Knihy, básničky, kreslenie a matematika boli moje najobľúbenejšie aktivity už od útleho detstva. Na nočníku som čítala noviny, na doske na kreslenie najradšej počítala príklady .. a aby som sa nezbláznila od nudy a nenaplnenej potreby učiť sa a objavovať, začala som učiť ostatných. Alebo im aspoň pomáhať s pochopením nového učiva. 

Pomoc s učením ma sprevádzala až po koniec VŠ. Každá kapitola má však svoj koniec a spolu s ďalšími absolventami som aj ja nastúpila do prvej práce na plný úväzok. Zavialo ma za české hranice .. a ak som už v škole pociťovala nedostatok možností učiť sa alebo prijatia, tak ho práca ešte viac zvýraznila. Preto, aby som sa opäť nezbláznila od rutinných tabuliek, začala som doučovať.

V tom čase Míša už dlho prosila svojho otca, aby jej vybavil doučovanie matematiky. Nakoniec som sa dozvedela, že sa k tomu odhodlal až deň na to, ako som si vytvorila profil na stránke s doučovaním. Náhoda? Nemyslím si. 🙂 Niektorí ľudia sa majú stretnúť, ale až so správnym načasovaním. Na to som začala prichádzať už po prvej hodine. Hovorí sa, že my nadaní, s vysokým potenciálom, odlišní .. nech sa nazveme akokoľvek, hneď si svojich spoznáme.

"Tým, že nás je málo, je každé také stretnutie ako návrat domov. Aspoň na chvíľu sa necítime byť mimozemšťanmi."

Známky, ktoré mala Míša v systéme, nezodpovedali tomu, čo v skutočnosti dokáže. Na rozdiel od väčšiny detí s ľahkosťou chápala a preberala nové učivo, aj keď nemusela. Zároveň už počas toho hľadala postupy pre rýchlejšie počítanie alebo odhaľovala skryté vzory medzi číslami. Alebo rovno vymýšľala príklady nové 🙂 a popri tom som užasnuto spoznávala, čo jej kreatívna myseľ dokáže. Stačilo jej len dať príležitosť, pochopenie. 

Otázka ale bola, prečo to nevidia aj ostatní. Nedostatok príležitostí, neochota, nevhodné podmienky, neznalosť a zároveň nemožnosť oceniť, možno len moja hypersenzitivita, že v ľuďoch dokážem objaviť aj to, čo ostáva bežne očiam neviditeľným? Alebo vlastne všetko dokopy. Deti s  takýmto potenciálom bývajú často ukryté v kolektíve, príp. dostanú úplne iné, nie zrovna vhodné nálepky. A zrazu problém, namiesto úľavy na celý život, môže byť na svete.

Ako to teda v tom prípade vysvetliť okoliu, najmä rodičom, že Míša je unicorn skrývajúci svoj potenciál rovnako ako kedysi škaredé káčatko a hlavný podiel na jej známkach nesie nevyhovujúce školské prostredie a nie to, že by sa ona sama nesnažila?

Matematika je zrazu kreslením.

V tom čase som si po rokoch kúpila svoje prvé pastelky – samotné kreslenie mi ale opäť nestačilo. Preto som sa rozhodla to nenechať tak a začala pre Míšu kresliť matematiku, ktorá má zmysel a dokáže vyčariť úsmev na tvári. Prinesie podporu, pomôže na písomkách so sústredením. Na malú chvíľu sa k nám vtedy pripojili aj spolužiačky. O to viac obdivujem všetkých učiteľov, čo si vedia v triede poradiť s 30-timi deťmi, často aj viacerými.

Odvtedy ubehlo x mesiacov a y rokov, ešte viac vypočítaných príkladov. Mali úspech, ale priniesli aj výsledky. Po dvoch doučovaniach známka z najbližšej písomky vystrelila o takmer 60 % a Míša sa mi začala meniť pred očami. Zlomky bývali pravidelne vyfarbené všetkými určenými farbami, aj keby jedno číslo malo byť dúhové, viacfarebné. Začala sama od seba tvoriť, často aj príklady. Stratené sebavedomie bolo zrazu naspäť a postupne sa upevňovalo.

Počítam, počítaš, počítame ...

 Ja som sa pre zmenu ako-tak naučila vyslovovať české Ř – zo začiatku som z toho bola nesvoja, že učím české deti po slovensky. Nakoniec sa z toho stalo príjemné spestrenie počítania, keď ma skúšali slovenské ekvivalenty a dostávala som úlohy českej výslovnosti. Nie je lepšieho doučovania, kde sa môžeme všetci niečo naučiť! A zasmiať na vlastných pokusoch, pretože keď sa človek snaží neurobiť chybu, väčšinou sa mu ešte väčšia podarí, všakže. Keď ale prišiel čas počítania, stali sa z tříd guľôčky, strany sa otočili a skončili srandičky. 🙂

Je to už dlhšia doba, odkedy bolo posledné doučovanie. Aj skrz vývoj posledných týždňov, udalostí. Míša už nie je dieťa, ale šikovný dospievajúci, zrejúci do krásy aj navonok, aj vnútri. Okrem nej mi prišlo do cesty mnoho ďalších detí – všetky boli výnimočné a našťastie tiež objavili čaro kreslenej matematiky. Niektorí ľudia v nás ale dokážu zanechať väčšiu stopu, než si spočiatku dokážeme uvedomiť.

Teraz si už hovorím, že kým budem môcť venovať môj čas učeniu, matematike a kresleniu, ideálne všetkému pokope a s pomocou nám odlišným, som v skutočnosti dieťaťom šťasteny. Všetky tie malé aj veľké nepríjemnosti v detstve zrazu našli svoj zmysel a som za to vďačná. Dúfam, že čoraz viac ľudí začne vidieť ich žiariace svetlo a nájdu v sebe odvahu za ním vykročiť, nechať sa naviesť, žiť svoje sny.

... a Míšina tvorba na záver.

Snáď sa vám jej obrazy páčili aspoň tak veľmi, ako mne. S farbami a kombinovaním jej to ide skvele. 

Do skorého počítania & krásny deň prajem ❤️